Začalo to všetko zaspatím pár členov. Dozvedeli sme to až v autobuse, takže napríklad Slnko dobiehal do Omšenia autom (zdravíme maminu, určite sa tomuto aktu zodpovednosti "potešila").

Od kaplnky sme sa vydali ležérnym tempom na vrchol, ktorý bol v hmle (mlhe) a tajne sme dúfali, že neskôr bude vrchol nad hmlou (mlhou). Čím vyššie sme stúpali, tým viac sa nám naše nádeje rozplývali, na rozdiel od tej hmly (mlhy).

Na vrchole sme sa zamysleli, aké to musí byť pre mikroorganizmy žiť na najvyššom bode naširoko- ďaleko. Zapísali sme sa pozitívne do knihy sťažností Omšenskej baby. So sebazaprením sme si dali kúsok Milky a vydali sme sa smerom dole s nádejou, že sa hmla (mlha) vytratí aspoň po ceste. Nestalo sa tak. Takže sme sa radšej pekne vytratili my aj z Omšenia, veď už poobede nás čakalo stretnutie kvôli KK.